Začiatky BODLIAK TATTOO

Prvýkrát som sa s tetovaním stretol počas štúdia na vysokej škole, nepočítajúc atramentové srdce, zdobiace predlaktie môjho starého otca, ktorý ho úspešne schovával pod dlhým rukávom aj v tých najteplejších letných dňoch pri práci na poli a hospodárstve. Nebolo to tým, že by sa za svoje tetovanie hanbil, no mal som ako dieťa pocit, že sám pre seba ukrýva spomienky z prechádzok  Oravským chotárom, kde pásol stádo oviec a rozjímal v tichých večeroch salaša, odkiaľ si toto dielo priniesol.

V jeden večer som sa zoznámil s človekom, ktorý je dodnes jedným z mojich najlepších priateľov.  Zaujal ma hneď od začiatku osobitným pohľadom na svet, na veci, ktoré sa dejú v jeho okolí, na prírodu, ktorá nás obklopuje. Prvý krát som si uvedomil môj vzťah ku kraju v ktorom som vyrastal, k divokým lesom, strmým skalám a majestátnemu Choču, ktorí obopínali našu rodnú dedinu. Až vtedy som pochopil, prečo sa domov vraciam tak rád.

Po viacerých stretnutiach sme raz preberali všedné veci životné, keď som si periférne uvedomil, že spomedzi pásov horských sandálov mu presvital kúsok potetovanej kože. Videl som len čiary, ktoré obopínali členok pravej nohy a tak som sa zvedavo opýtal čo to má. Z úcty k vpravenému obrázku si pomaly vyzul sandále a začal mi popisovať symbol, ktorým bola jeho noha ozdobená navždy. Bol to znak životnej energie čchi v klasickom čínskom zobrazení a ani by ma vtedy vo sne nenapadlo, že raz sa s týmto fenoménom budem hlboko zaoberať.

Ako neskôr z rozhovoru vyplynulo mal na sebe ešte dve tetovania, ktoré preňho veľa znamenali a súviseli s jeho  pohľadom na svet.

Dá sa ľahko uhádnuť, že ma táto udalosť „mierne“ poznačila, a keďže som vyrastal v dedinskom prostredí bez kriminality a predsudkov o tetovaní ako symbole ich živelnosti, zakorenila sa na nejakú dobu do môjho podvedomia, odkiaľ vykvitla neskôr do súčasnej podoby. Postupom času sa okolnosti dali do pohybu a padla dohoda, že raz, keď začnem tetovať, budem sa môcť učiť práve na ňom.

Podnet urobiť si nástroje vyšiel neskôr paradoxne od môjho spolubývajúceho zo strednej školy, ktorý ma navštívil jedného dňa doma na Orave a s nadšením mi rozprával ako sa umelecky realizuje na spolu obetiach základnej vojenskej služby. Na druhý deň bol samozrejme u mňa naspäť a rozoberali sme technické parametre jeho podomácky vyrobeného tetovacieho strojčeka a popisoval mi spôsob ako ho zhotovil. O týždeň na to som už v dielni demontoval môj starý magnetofón, a zhotovil prvú mašinku z verzatilky, motorčeka a ihly na šitie, ktorá bola precízne nabrúsená na brúsnom papieri. Takto vybavený som po víkende doklusal na vysokoškolský internát a pyšne ukazoval dielo priateľovi, z ktorého sa časom stal môj spolubývajúci. Jeho nadšenie ihneď opadlo keď zbadal moju mäsiarsku mašinku, pretože tetovania, ktoré už mal, boli vypracované profesionálnym náradím, skúsenými rukami umeleckého kováča, s ktorým v súčasnosti spolupracujeme na kovaných náramkoch a iných šperkoch.

Lenže dohoda padla a bolo len otázkou času, kedy sa do jeho kože pustím a započnem svoju kariéru domáceho tetovača. No čas pomaly plynul a strojček bol uložený v spodnom šuflíku písacieho stola, kde zapadal prachom a semestrálnymi prácami.

Jeho prebúdzanie prišlo koncom semestra, kedy spolubývajúci končil svoju púť na vysokej škole v režime bakalár a ja som mal pokračovať v utrpení inžinierskeho štúdia. Priateľovi hrozila vojenská služba. V jeden večer v nás skrsol nápad absolvovať spoločne dvojročnú civilnú vojenskú službu opravou starého mlyna v Kvačianskej doline, rodných to Chočských vrchoch mojich. Už sme sa videli ako dlhé večery trávime zdobením svojich tiel obrazcami pri svetle plápolajúcej sviece, no osud to zariadil inak. Ja som pokračoval v štúdiu a priateľ podstúpil vojenské galeje na strednom Slovensku.

Pol roka na to, počas jednej prestávky medzi prednáškami, prišiel rozhovor na tetovanie, kde som sa zmienil, že v stolíku na internáte mám zhotovený „parádny“ tetovací strojček. Len ho treba vyskúšať. Jeden zo spolužiakov sa mi  v nadšení ponúkol, že už dlhší čas uvažuje nad tým, že si dá na nohu zvečniť iniciálkami svoje meno a meno svojej dlhoročnej priateľky a snúbenice. Bol to koniec týždňa, a tak sme sa dohodli, že ten nasledujúci sa stretneme u mňa na izbe a toto ich spojenie spečatíme. Do konca prednášok som sa trápil s oboma písmenkami a rôznymi kombináciami sme dospeli ku konečnému návrhu. Cez víkend v nedeľu večer, keď sme sa vrátili zo svojich domovov, spolužiak prišiel s tým, že sa  práve rozišiel s priateľkou, no aj tak trval na svojom, nechať si zobraziť iniciálky S a P na nohe ako symbol ich večnej lásky. Vravím si s úsmevom, prečo nie, vždy sa to dá prekryť novou vecou, poprípade doplniť písmenami A P na konečných SPaP, čo bola Slovenská plavba a prístavy. Študovali sme prevádzku a ekonomiku vodnej dopravy.

Tetovanie trvalo krátko a napodiv tomu, že sa mi ruka triasla ako nohy starej ženy a vypotil som v strese  všetku vodu, čo som mal v sebe. Tetovanie dopadlo dobre a potvrdilo moje odhodlanie stať sa domácim tetovačom. Rýchlo a krásne sa zahojilo. Moje nadšenie nemalo mieru a začal som hľadať ďalších adeptov, ktorými boli ďalší spolužiak a kamarátka, ktorej som vytetoval malý znak na hruď.  Podarilo sa mi ich nájsť až po dlhej dobe, pretože vysoká škola bola v tej dobe plná „slušných“ študentov a o tento druh umenia, málokto mal záujem. A tak som hľadal, a hľadal ........

Na jar v roku 2002 som sa vrátil z prednášok a dostal som nápad vymeniť si šperk na jazyku, ktorý som mal už takmer rok spiercovaný. Palička medzi guľkami bola dlhá, nepraktická, odierala sa o zuby. Bol najvyšší čas aby sklovina už viac netrpela.

Cestou do štúdia na Národnej ulici v Žiline som si spomínal, ako som pred rokom, pár dní po

mojom vysnívanom piercingu, došiel domov na Oravu a vo víre výčitiek z „rebelstva“, ktoré som spravil, sa priznal šušľajúc mame. Mama bola dedinou vychovaná a tak týmto novostiam otvorená veru nebola.

Dodnes si pamätám ako som ju chytal, keď sa jej nohy podlomili a s plačom sa snažila pochopiť, čo som spravil. Od vtedy ušiel rok a spolu sme sa na tom už len smiali aj keď stále dúfala, že si to raz vyberiem von. Doba bola iná, piercing mal málokto a aj z nich málokto v jazyku.

Cestou do štúdia som sa zastavil v bare neďaleko od štúdia a udrel dve pivá. Slniečko prichádzalo, bolo dobré sa pripravovať na novú pivnú sezónu dopredu. Vošiel som do štúdia, pomaly zišiel dolu schodmi. Z jemného šera neónovej lampy vyšiel vtedajší majiteľ a rozospato sa spýtal čo by som rád. Bolo to obdobie, kedy o tetovanie nebol veľký záujem, robilo sa hlavne v lete a tak sa stávalo, že aj celý deň sedel v štúdiu márne.

V sekunde sa mi vybavila celá situácia z pred roka, keď som si bol u neho dávať piercing. Popoludnie spomienok. Ako by to bolo dnes. Vyšiel zo šera, v kroku sa kymácal a v ruke mal pohár od piva. „Do riti“ vravím si „však má vyžraté a taký ma bude robiť“. V tichosti som si sadol na kreslo zavrel oči a dúfal, že mi nevykole oko. Na môj divu všetko prebehlo rýchlo a perfektne, takmer bez bolesti. Neskôr som zistil, že mal nakopnutý stehenný sval pri thajskom boxe a pollitrákom si dopĺňal vodu v ultrazvukovej čističke....

Vrátil som sa myšlienkami späť a vysypal zo seba, že som si prišiel vymeniť piercing v jazyku. Posadil si ma nedôverčivo, aj keď sa mu nezdalo, že mi má po roku vymeniť šperk. Jazyk sa mi trepotal od piva a mal problém mi zastaviť behajúcu guľku v ústach. Po výmene sme sa dali do reči, bol rád, že je nejaká zmena. Chvíľkové napätie z autority tetovacieho štúdia opadlo a začali sme sa baviť o piercingu, tetovaní, umení. Po chvíli z neho vyšlo, že zháňa človeka, ktorý by preňho pracoval. Venoval sa výrobe oceľového nábytku, interiérom a chcel v tom pokračovať vo väčšej miere. Na sedenie v prázdnom štúdiu nemal čas.

Niektorí chalani už pre neho  tetovali, no neuchytili sa. Potužený pivom som sa mu ponúkol, že by ma táto práca bavila a že by so mnou bol isto spokojný, len sa musím zaučiť. Na otázku, či viem kresliť, bo to ma učiť nebude, som samozrejme odpovedal áno. Dohodli sme sa, že sa zastavím najbližší týždeň a donesiem mu nejaké svoje práce, ktoré som nakreslil. Keď zo mňa pivo a hormóny na intráku vypršali som si uvedomil, že v podstate neviem vôbec kresliť. Ornamentálne kvaky, ktorými som zapĺňal prednáškové zošity miesto poznámok som nepočítal. Jediná skúsenosť s ceruzou bolo vyšrafovanie podloženej mince pod papierom a vysokoškolské technické zadania.

Prešiel mesiac a moja vízia tetovania sa strácala s pučiacimi kvetmi na okolitých stromoch.

Blížilo sa skúškové obdobie, bolo čo doháňať. Škola ma nebavila a od vzorného študenta som mal príliš ďaleko.

Ako som tak jedno popoludnie prechádzal po ulici, na ktorej sa nachádzalo štúdio, v zamyslení som sa zastavil priamo pred ním. Aká náhoda. „Nie sú náhody“ vravím si a tak som zostúpil po známych schodoch s tým, že pozdravím majiteľa a priznám sa, že jediné čo tvoriť viem, sú kvaky v zošite. Na kresle mal položeného dokerovaného chlapíka, v strednom veku a tak si ani neuvedomil, že meškám tri týždne a nedoniesol som dohodnuté kresby.

Postavil ma obďaleč, že nech sa pozerám. Keď prídu nejaký zákazníci, nech mu dám vedieť a pokračoval v práci.

Bolo veľmi príjemné ho sledovať. Bol veľmi šikovný a v tej dobe patril na Slovensku k špičke. V tú chvíľu som sa rozhodol, že toto  je práca ktorú chcem robiť a urobím pre to všetko, aby som sa v nej dokázal udržať. Nezostal som dlho, povinnosti v škole čakali a už som mal minuté voľné absencie .........

Do štúdia som začal chodiť častejšie, vždy keď som mal voľnú chvíľu, ktorú som si svojou nezodpovednosťou ku škole robil rád. Pozeral som sa ako pracuje, začal som mu obsluhovať zákazníkov pri pulte. Najčastejšie som listoval v troch zviazaných knihách z amerických časopisov, ktoré tvorili celý jeho ponukový arzenál a mal som ich preštudované odzadu odpredu. Čakal som na chvíľu, kedy budem môcť si vyskúšať prácu so skutočným strojčekom na jednom z jeho kamarátov, no tá neprichádzala. Môj amatérsky strojček bol od poslednej kamarátky odložený na svojom obvyklom mieste, v spodnej skrinke pod papiermi. Mal som na konte tri trojcentimetrové  kerky. Slabá bilancia.

Rozhodol som sa cez majiteľove kontakty objednať si základné vybavenie a začať zháňať možnosti tetovať sám. Požičal som si od rodičov peniaze a objednal to najzákladnejšie z Bratislavy. Všetko bolo príliš drahé a ponuka obmedzená.  Ihly v tej dobe si tetovači vyrábali sami a samotný proces výroby bol najväčším tajomstvom, ktoré mi majiteľ štúdia za akýchkoľvek okolností nechcel prezradiť. Nikdy som nemohol byť pri tom, ako ich vyrába. Riskol som to a počas povinnej školskej exkurzie v Bratislavskom prístave som sa potajme vytratil a vyzdvihol si objednané tetovacie potreby u predajcu.

Bolo to prvého mája na žilinskom majálese, keď pod oknami internátu burcovali podnapitý študenti svoje tými vo volejbale a v susednej izbe kolegovia priživovali opicu z predchádzajúceho rána domácou pálenkou.

Založil som si ihly do novej mašinky, ktoré som mal vyrobené majiteľom a začal som tetovať postavu muža z pôvodného polynézskeho motívu na nohu kamarátky, ktorej som robil znak na hrudi ešte starou mašinkou.  Prešlo veľa minút, pre mňa večnosť, kým som tetovanie dokončil a pochopil som, že táto práca nebude taká ľahká ako som si myslel, keď som sledoval majiteľa žilinského štúdia.

Nasledujúci deň som sa vybral pochváliť sa svojou novou skúsenosťou majiteľovi štúdia, no ten ma prekvapil ešte viac. Oznámil mi, že sa sťahuje domov do Púchova a celé štúdio sa bude snažiť odpredať prípadnému záujemcovi. Oslovil už nejakých ľudí a čaká na ich odpoveď. Medzi rečou sa ma len tak uštipačne spýtal, či v prípade odmietavého postoja druhých, nebudem mať záujem o štúdio ja. Samozrejme som s nadšením prikývol. Radosť sa ihneď rozplynula, keď mi oznámil astronomickú čiastku, ktorú za prenechanie štúdia chcel. Boli to strašne veľké peniaze v podstate za nič. Kreslo, ultrazvuk, sterilizátor, tri zviazané knihy a interiérové doplnky. Zbytok mal tvoriť tzv. knowhow, ktorý bol postavený na letovaní ihiel a poskytnutí mi informácií, ako sa stať profesionálnym tetovačom. Tetovacie štúdio, ako ho poznáte dnes, bolo úplne iné. To, čo v súčasnosti platia záujemcovia  za kompletný tetovací kurz je smeť oproti tomu, čo odo mňa chcel. Obarený som sa vrátil na internát a celú noc som rozmýšľal ako ďalej.

Bol som vysokoškolák vo štvrtom ročníku denného štúdia pred skúškovým obdobím. Bolo potrebné sa učiť na skúšky. Moje vreckové bolo 200 Sk na mesiac. Nemal som žiadnu prax. Nevedel som kresliť. Bol som chlapec z Oravskej dedinky, nikto ma nepoznal. Po škole som mal nastúpiť na základnú vojenskú službu.

Bolo to kruto beznádejné a ledva som nadránom zaspal.

Ako náhle som sa zobudil, bolo rozhodnuté. „Takúto šancu si predsa nemôžem nechať ujsť“, vravím si. Nejako to už zvládnem, nemôže to byť až také ťažké. Detinské chápanie zodpovednosti.

Na druhý deň som volal rodičom a spýtal sa ich, ako by mi mohli pomôcť finančne a požičať mi peniažky. Dohodol som sa s majiteľom, že mu splatím dohodnutú čiastku na dva krát, a tak horko ťažko naškrabali posledné úspory na prvú časť. Dodnes ďakujem za dôveru, ktorú som v nich našiel. aj keď otca som musel presviedčať veľmi dlho, že to zvládnem. Keďže štúdio zostalo po odchode majiteľa takmer prázdne, bolo treba zainvestovať aj do ostatného vybavenia, s čím nám pomohli rodičia priateľky, ktorá so mnou dodnes pracuje v štúdiu ako piercerka.

Medzi časom som mal pár možností vyskúšať si tetovanie na niektorých z kamarátov, a piercing na majiteľovi.

Celé školenie prebiehalo tak, že si sadol do kresla, nadstavil mi predlaktie a vyzval ma, aby som mu na vrchnej časti spravil piercing s krúžkom. Po tradičnom kompletnom spotení sa som zapol krúžok a stal sa piercer. Teoreticky som to mal preštudované už veľa krát, keďže som ho sledoval pri jeho aplikácii.  Piercing som robil potom ešte pár rokov, kým ma v ňom nevystriedala priateľka, a venujem sa  mu už iba výnimočne pre udržanie cviku.

Vo veľmi krátkej dobe som si s pomocou bývalého majiteľa vybavil potrebné povolenia a od prvého júla 2002 som sedel v kresle a nadšene čakal na mojich nových zákazníkov.

A vtedy to iba začalo.............

Ďalšie projekty

Nájdete nás aj sociálnych sieťach

 

Najnovšie správy

Začiatky BODLIAK TATTOO

01. december 2014

Prvýkrát som sa s tetovaním stretol počas štúdia na vysokej škole, nepočítajúc atramentové srdce, zdobiace...

«
»

Kontakt

  Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
  0907 547 511
 Vyšnokubínska 55/84
026 01 Vyšný Kubín

Our Map

Viac kontaktov Google mapa